„Keď som ostával na zemi medzi stovkami drobných výhonkov a rastlín, z ktorých každá bola iná, každú čas aj nečas vymodelovali iným spôsobom, keď som nechával svoje nehybné telo, nech ho ometá slnko a tieň, keď som nad sebou nechával ovísať strapce červených a čiernych bobuliek nejakého jedovatého kríka, ničím som sa nelíšil od sveta lesa. Umrel by som tam, čoskoro by sa zo mňa stala zdochlina so stuhnutými vnútornými šťavami, so zakaleným zrakom a rozpukanou kožou, hemžovisko hmyzu, úrodná pôda pre huby, kostra v čoraz väčšom rozklade, olizovaná vetrom a samotou. Pršalo a snežilo by na mňa a na jar by tam, pod drobnými zvončekmi s fialkastými kalichmi a pod kávovými prútmi mladých stromčekov, ostalo rozhodených zopár kostí a zopár handier. Napokon by som patril jednému svetu, splynul by som s ním, s jeho zeleným a vlhkým vzduchom, s kobercom jeho priehľadnej zelene, s jeho sladkými a horkými vôňami. Umrel by som a znovu sa zrodil tam, v úplnej neprítomnosti akéhokoľvek vedomia, poznania a pochybnosti, iba vzor na nekonečnej tapisérii lesa.“
(Mircea Cărtărescu: Solenoid, preložila Eva Kenderessy)