Iba cesta stúpajúca do kopca a strácajúca sa v hustej zeleni prezrádzala, že za korunami starých líp sa ukrýva dom. Stál ďalej od ostatných dedinských domov, na jednej strane ho od nich oddeľovala skala a hustý porast pichľavých kríkov, na druhej strane hrboľatá cesta po vytrhaných koľajniciach a rieka. Za ním sa už rozprestierali iba polia, kopce a na ich vrchole les.
Hneď pri bráne rástol topoľ. Už pri jemnom vánku sa jeho okrúhle listy divo roztrepotali a vzduch naokolo jemne šušťal. Na jeseň sa listy sfarbili nažlto a vietor ich rozfúkal po dvore ako zlaté mince.
Záhradu domu tvoril príkry svah porastený lieskami a starými jabloňami – už vtedy to boli skôr vzácne a zabudnuté druhy: kožiaky, citrónky… Na samom vrchu záhrady, v rohu pri plote, rástla neveľká jablonka s drobnými jabĺčkami. Deti, ktoré na tomto mieste preliezali plot, keď vyrážali skúmať veľký a neznámy svet, ju na jeseň nikdy neobišli bez toho, že by si neodtrhli aspoň jedno jabĺčko. Skôr než do neho zahryzli, obdivovali sýtočervenú farbu šupky, ktorá sa preniesla v ružových odtieňoch na kyslastú dužinu.
Najtajomnejším miestom záhrady bol rezervoár na vodu. Strážili ho dve vysoké slivky a na kamennej platni prikrývajúcej otvor betónovej nádrže sa v čase zrenia sliviek vždy povaľovali pádom rozplesnuté plody. Poklop bol ťažký a deťom sa ho darilo nadvihnúť práve toľko, aby mohli cez štrbinu zazrieť jemný odlesk svetla na temnej hladine vody. Bolo to strašidelné miesto nielen pre temnú hĺbku vody, ale aj preto, lebo bývalý majiteľ domu sa vraj na tomto mieste zastrelil a mohol tu číhať jeho duch.
Samotný dom bol studený a vlhký. Steny v rohoch miestností plesniveli a okná tesnili tak zle, že v zime ich mráz pokryl odvrchu po spodok tými najnádhernejšími ľadovými vzormi aké si viete predstaviť. Pripomínali zložité listy, kvety, alebo pierka a ich krása sa pod horúcim dychom detí rýchlo strácala, keď fúkli na sklo a prstom urobili vo vzore okrúhlu dierku.
V tmavom a vlhkom kumbále pod schodmi zimovali vzácne salamandry škvrnité a v kamenných základoch zase vretenice, ktoré sa na jar vyšli vyhriať na priedomie. Deti raz mohli pozorovať boj vretenice a mačky – matky, ktorej sa zdalo, že had s kľukatou čiarou na chrbte by mohol ohroziť jej mačiatka. Po dlhom obchádzaní a opatrných výpadoch labou využil had chvíľkovú nepozornosť mačky a zmizol v pukline medzi skalami.
Hady, mačky a salamandry neboli jediné zvieratá v okolí domu. Na dvore nikdy nechýbal pes, sliepky sa voľne potulovali – hradovali na konároch liesok, alebo sa tu skrývali, keď na oblohe nad nimi krúžil dravý vták, alebo sem zablúdila líška, najmä v čase, keď vychovávala svoje mláďatá a brloh si urobila v hustom trnkovom kroví na skale, lemujúcej príjazdovú cestu k domu. Skala sa na tejto strane drolila, pretože časť z nej museli v minulosti odstreliť dynamitom, keď uvoľňovali cestu k peknému pozemku.
Na najvyššom bode skaly, uprostred liesky, si deti spravili bunker z konárov a od neho sa na všetky strany rozbiehali chodníčky pichľavým, trnkovým porastom. Boli také nízke, že i deti nimi museli chodiť poštvornožky či pokľučiačky, a ústili na tajomných miestach, jeden napríklad vo vzdialenej záhrade najbližšieho domu, kde stál o stenu opretý veľký drevený kríž a kvôli ktorému sa na jej pôdu deti neodvažovali vstúpiť.
Na mieste, kde sa skala zvažovala k bráne, pod už spomínaným topoľom, zela neveľká diera. V čase dažďov z nej začala vytekať voda, priezračne čistá a z toho sa zrodili dohady o podzemnej jaskyni, ktorá leží ukrytá pod kopcom záhrady, neobjavené podzemné priestory dopoly naplnené vodou.
Jediným slnečným miestom domu bol balkón. Ten, kto na ňom stál, mohol hľadieť na nízky, pŕhľavou porastený briežok za plotom a na jelšami lemovanú riečku, ktorej žblnkot bolo počuť i vnútri domu a návštevníkom, nezvyknutým na ten zvuk, pripomínal neutíchajúci šum dažďa.
V noci, na pozadí čiernej oblohy roztrblietanej iba svitom hviezd, preletovali ponad balkón čierne tiene netopierov. Deti, ktoré zvykli v lete prespávať na širokom balkóne, si vtedy v strachu pchali hlavy pod prikrývky, lebo čo ak by im niektorý vletel a zamotal sa do vlasov?!
Ľudia žijúci v domoch na druhej strane riečky nazerali na osamelý dom rôzne. Niektorí ho podľa hlasnej hudby a vždy rozsvietených okien nazývali Las Vegas, tí romantickejšie založení ho nazývali hradom, tajomným zámkom stojacim hrdo na kopci. Mnohí sa ho i báli, pretože veľký pes, ktorý ho strážil, mal zlú povesť a nevítaných hostí i pohrýzol. Odvážnejší zase neváhali hodiť za bránu nechcené mača, pretože to tu vždy našlo nový domov.
Bolo to sídlo, ktoré väčšina dedinčanov obchádzala. Ľudia, ktorí v ňom žili, boli iní, čudní, boli to prisťahovalci aj potom, ako tu žili viac než dvadsať rokov.
Po tom, čo dom opustili, noví majitelia ako prvé vyťali topoľ, potom lipy a všetky staré jablone. Odkliesnili skalu do posledného trnkového kríka a liesky, až ostala úplne holá a bezútešne sivá. Vymenili na dome strechu i okná a briežok pod domom vysypali štrkom, aby sa tu neuchytila nijaká nechcená zeleň.
Ľudia z dediny, práve tak nudní a tuctoví ako ich domy, si šuškali: „Videli ste, ako pekne porobili ten dom?!“, zato tí, ktorí kedysi dom obývali, sa pri pohľade naň neubránili smútku, pretože všetko čaro, ktoré ten dom obklopovalo, sa nenávratne stratilo. Nemal už žiadnu cenu. Bol to iba dom na kopci, nič viac.
(zh)